• Text: ťuhýk - foto: ťuhýk

No Name



Bol to spontánny nápad môjho muža. Kapelu No Name zažil na firemnej akcii nielen ako poslucháč, ale aj počas prípravy vystúpenia a urobili na neho dojem svojou nespochybniteľnou profesionalitou a navyše nečakanou skromnosťou. Takže keď zbadal plakát, že budú koncertovať poľ hodiny od našej chalupy, zo slušnosti sa spýtal, či by som išla a už objednával dva lístky.


Do úžasného areálu letného kina v Strakoniciach sme prišli s predstihom a stihli sme tak dva z troch predskokanov, kapely Zastodeset a Madam Royal. Najmä ta posledná sa z plných síl snažila aktivizovať publikum, ale napriek vynaloženému úsiliu ostal priestor pred javiskom hanebne prázdny. Až nám tých štyroch snaživých hudobníkov prišlo ľúto. Pretože len čo skončili a boli vystriedaní hviezdami večera, zišli sa fanúšikovia vpredu, ešte skôr ako vôbec tí chalani z Košíc začali spievať či len pozdravili. Možno na tom boli pred dvadsiatimi piatimi rokmi rovnako ako tí rockeri zo Slaného, ale po štvrťstoročí sú prosto a jednoducho perfektní. No Name, no comment.


Prepáčte, vravíte, že ich nepoznáte? Stavím sa, že ich pesničky ste na sto percent počuli, len možno netušíte, kto ich skomponoval. Prvá, Čím to je, Ty a tvoja sestra, Žily, Nie alebo áno – to sú ich hlavné hity. Poznáte, však? V repertoári toho majú ale oveľa viac a niektoré veci pre mňa boli prekvapením, napríklad duet s Karlom Gottom Kto dokáže z roku 2017, ktorý som objavila na internete pri príprave tohto príspevku.


Vždy ma fascinujú ľudia, ktorí to, čo robia, robia dobre a s radosťou. A nie je rozhodujúce, čo to je, či remeslo, alebo veda, alebo umenie. A presne taký pocit mám aj z No Name. Najviac na očiach je frontman kapely, Igor Timko, ktorý radosť zo svojho vystupovania na stejdži vyžaruje do publika a tá vydaná energia sa mu odtiaľ vracia. Vyštudovaný herec si vie s ľuďmi pohrať, vie ich roztlieskať, rozospievať a dokonca aj roztancovať. Ten pohľad na dvojice tancujúce v uličkách medzi sedadlami patril pre mňa k tým najkrajším momentom večera. Vie vstúpiť do dialógu s masou pred sebou, napríklad keď necháva hlasovať, komu z publika kapela zahrá pesničku, či oslávenkyni k narodeninám alebo nastávajúcej neveste. Vyhrajú narodeniny. Až vtedy sa opýta, koľké to sú a povzdychne si, že mali radšej zahrať neveste. Tu uteší pozvaním do zákulisia po koncerte. Srandu si robia i zo seba, a ako som sa dočítala v rozhovoroch, dokážu sa nebrať príliš vážne aj mimo svetlá rámp, keď napríklad niekto zahlási: „Dneska jsem podal plnohodnotný amatérský výkon". To ale ani v najmenšom nebol prípad tohto koncertu, nakoľko môžem ako amatér posúdiť.


Ak by ste čakali, že šesť chlapov v najlepších rokoch priláka na koncert iba samé mladé baby, mýlili by ste sa. V hľadisku boli zastúpené všetky vekové kategórie od takých dvadsiatich až po očividne dôchodkový vek, ženy aj muži, dohromady aj sólo. Kto ale medzi poslucháčmi chýbal, bolo tých šesť bezmenných. Igor Timko sa komusi zdôveril: Chcel by som nás vidieť naživo, z pohľadu publika.. nie zo záznamu….. to sa mi asi nepodarí….. Z celého srdca mu prajem, aby sa mu jeho želanie mohlo splniť. Absolútne neviem, ako by sa to dalo zariadiť, ale zaslúžili by si to. Som si istá, že by sa tiež radi nechali strhnúť výzvou Kto nespieva, nežije a spievali by a žili by. Ale však oni spievajú a žijú!


Aj keď mám minimálne od čias pokriku Kdo neskáče, není Čech averziu k lacným heslám, to s tým spevom vlastne vôbec nie je lacné. Mali by sme si všetci prespevovať oveľa viacej a častejšie. Schválne, koľko znáte ľudí, čo si doma len tak spievajú? A kedy ste si naposledy zaspievali vy sami? Nemusia to byť nutne popsongy, možno vám viac sadnú ľudové pesničky, šansóny, gregoriánsky chorál, alebo vám pristane opera, ako kormidelníkovi Alešovi, ktorý vozí turistov v pražských Benátkach a rozprávanie o Národnom divadle nečakane spestrí áriou z Rigoletta.


Kým sa pustím do spevu i ja, už len v rýchlosti poďakujem. V prvom rade Nonamákom za to, že sú a akí sú. A ešte by som sa chcela ospravedlniť svojej mame za svoju trúfalosť napísať tento text zo sympatií k bratom Slovákom v jej rodnom jazyku a vopred sa poďakovať, že zhovievavo ospravedlní všetky chyby a nedokonalosti tohto pokusu. Napriek tomu, že je moja mama Slovenka, mojím materským jazykom je paradoxne čeština. Sľubujem, že nabudúce už budem zasa rozprávať tak, ako mi zobák narástol.


#hudba #koncert